Pán Ježiš povedal : „Duše hynú napriek môjmu trpkému umučeniu. Dávam im poslednú nádej na záchranu – sviatok môjho milosrdenstva. Ak nebudú zvelebovať moje milosrdenstvo, zahynú naveky“. Tie slová dávajú nádej, lebo záchrana existuje. Preto Pán Ježiš túžil, aby bol ustanovený sviatok Božieho milosrdenstva na prvú nedeľu po Veľkej noci. Pán Ježiš sľúbil. „V tento deň sú otvorené všetky Božie pramene, cez ktoré plynú milosti. Nech sa nebojí priblížiť ku mne žiadna duša, hoci by jej hriechy boli ako šarlát“. V Božom slove sme videli postoj jeho milosrdenstva na mnohých miestach. V podobenstve o márnotratnom synovi – Syn nemal v sebe extra veľkú ľútosť. Bol len hladný a vedel, že u otca je čo zjesť. A otec ho prijal s radosťou. Prvý človek na svete vyhlásený za svätého je Dismas – lotor z kríža, ktorý už nemal možnosť napraviť svoje skutky, ale ľutoval to, že ich vykonal. Len poprosil Pána, aby si naňho spomenul, keď bude vo svojom kráľovstve. Malá viera, trocha ľútosti a odpoveď Pána bola jasná – „Dnes budeš so mnou v raji“. Pán Boh si s našimi nedokonalosťami ľahko poradí, ale náš postoj voči nemu môže blokovať milosť, ktorú by z veľkou radosťou chcel dať každému. Raz Pán povedal – „Na potrestanie mám celú večnosť, teraz dávam čas milosrdenstva“. Kto chce Božie milosrdenstvo pociťovať pri božom súde, potrebuje ho prejavovať počas života. Prejav milosrdenstva je cez skutok, slovo a modlitbu. Je dobré si pamätať to poradie. Najprv pomáhať dobrými skutkami. Potom využiť svoj dar reči na oslavovanie Pána Boha a povzbudzovanie druhých. A potom využívať čas na modlitbu za seba a za druhých, aj za tých, na ktorých vo svete nik nemyslí v modlitbách. Na správne rozdeľovanie skutkov, slov a myšlienok nám dal Pán anjela strážneho. Lebo nie každá príležitosť na dobrý skutok je vhodná. Aby sme boli čistí pred Pánom, máme robiť to, čo chce Pán od nás. Preto sa v rannej modlitbe zjednocujeme s ním, aby sme v jeho atmosfére prežili deň a boli vnímaví na hlas anjela strážneho, cez ktorého nám Pán hovorí čo robiť a čomu sa vyhnúť. Bez Pána sa môže stať, že nás boží nepriateľ odláka od plnenia Božej vôle k humanizmu – konaniu dobra bez Pána. A v tom sa dá veľmi zamotať. Keď by napríklad rodičia každý deň slúžili druhým ľuďom a vlastné deti by ich nemali ani doma, ani by nebolo o nich postarané, tak to by nebolo plnenie Božej vôle.
Na obraze Božieho milosrdenstva Pán ukazuje na srdce – lebo základ nášho náboženstva je vzťah. Zo srdca vychádzajú lúče – biely a červený – symbol eucharistie, krstu a sviatosti zmierenia. Lebo my duchovne prijímame silu zo sviatostí. Naša zbožnosť je viac zameraná na prijímanie Božích darov, ako na podávanie vlastného výkonu. Na obraze milosrdenstva má Pán pravú ruku dvihnutú a dáva požehnanie. Z Božieho požehnania máme silu na činnosť, nie z vlastnej ľudskej krehkosti. On nás žehná, nehrozí päsťou. Lebo požehnanie dáva nadprirodzenú silu. Strach z trestu je slabá motivácia v silnom pokušení a tvorí otrocký postoj strachu. Pán chce, aby sme mali bázeň – strach z toho, aby sme ho nezranili hriechom. Nech tento sviatok Božieho milosrdenstva prežijeme v plnej milosti. Keď pôjdeme na sv. prijímanie majme rozhodnutie žiť čistý vzťah s Pánom Bohom, bez túžby po akomkoľvek hriechu, aby sme mohli získať odpustenie vín, aj trestov, ako to sľúbil Pán.
o. Dominik
